Kostol v Riečnici

- pamiatka na zaniknuté obce Riečnica a Harvelka

V tomto krátkom príspevku chcem zachovať pre históriu svedectvo o záchrane riečnického kostola.

Bolo to tesne pred Vianocami roku 1988, keď nás, mňa a Mira Golisa, vtedajšieho riaditeľa Okresnej knižnice v Čadci, navštívil náš spoločný známy Msgr. Ľudovít Baláži, dekan z Krásna nad Kysucou. Vylíčil nám hrôzu, ktorá sa chystá: v rámci likvidácie osídlenia obce Riečnica sa po všetkých budovách, ba i cintoríne, ktorý tiež asanovali, dostal na rad aj miestny kostol Narodenia Panny Márie. Na vnútorných múroch kostola už boli vyznačené miesta, kde sa majú vŕtať otvory na uloženie náloží výbušnín. Kostol bol predtým, pravdaže, "odsvätený", zariadenie z neho bolo premiestnené na iné farnosti. Ostala už len holá stavba. Investorská organizácia výstavby Novobystrickej vodárenskej nádrže za stavbu poukázala Biskupskému úradu v Nitre 656 800,- korún. Bolo už len otázkou času, kedy sa z bývalého kostola, postaveného z darov krajanov z Ameriky a zo zbierok riečnických veriacich, stane hromada trosiek. Pracovníci žilinského Váhostavu mali likvidačné práce ukončiť do konca roka.

Spoločne sme uvažovali, čo by sa v tejto veci dalo urobiť. Naše možnosti boli veľmi obmedzené. Veď na likvidáciu stavby už bolo vydané demolačné povolenie. A na jej zachovanie bol vlastne jediný argument: aby ostala ako jediná pamiatka na zlikvidované obce, ktoré museli ustúpiť vodárenskej nádrži. Vtedajší mocipáni nemali veľký zmysel pre udeľovanie takýchto výnimiek. Ich vzťah k cirkvi a náboženstvu nebol, mierne povedané, nijako ústretový. Skôr naopak. Mohli sme sa spoľahnúť len na verejnú mienku obyvateľstva. Tú si nedovolili ignorovať. A tak tesne po vianočných sviatkoch, v prvom januárovom čísle roku 1989, vyšiel v okresných novinách Kysuce článok pod nadpisom: Chcelo by sa zakričať: ZADRŽTE, POČKAJTE! Článok prikladám k tomuto príspevku ako dokument. V ďalšom čísle tých istých novín vyšiel podporný príspevok z pera MUDr. Vladimíra Pavlíka pod nadpisom "Rodná dedina je vždy len jedna". Na to reagoval v ďalšom čísle svojím stanoviskom okresný hygienik, ktorý sa pokúšal dokázať, že návrhy na záchranu kostola sú neopodstatnené a nerealizovateľné. Neuverejňujeme ho len preto, lebo jeho pisateľ by tým asi nebol nadšený. Napriek tomuto jeho stanovisku sa však veci začali hýbať. Ochrancovia prírody vypracovali osobitný návrh na ponechanie kostola ako pamiatky na zaniknuté obce, ktorý zaslali investorskej organizácii stavby priehrady - Vodohospodárskej výstavbe v Bratislave. Z obsiahleho 11 - bodového odôvodnenia návrhu vyberáme tri:

1. Objekt kostola je jedinou stavbou, ktorá poukazuje na existenciu bývalej obce Riečnica, na jej históriu, tradičný spôsob

organizácie  duchovného života.

2. Objekt sa nachádza v 2. ochrannom pásme priehrady, v ktorom sa počíta s využívaním územia na hospodárske účely

v redukovanej intenzite, určenej hygienickými normami.

3. Kostol nie je zapísaný v štátnom zozname pamiatkových objektov, pretože jeho architektonické hodnoty nedávali dôvod na

tento zápis. Vysídlením obce však nadobudol hodnotu historického objektu ako jediný materiálny dôkaz o existencii obce.

Tým spĺňa predpoklady pre vyhlásenie za chránený objekt - kultúrnu pamiatku podľa § 2 zákona SNR č. 7/1987 o štátnej

pamiatkovej starostlivosti.

Vodohospodárska výstavba nás listom zo dňa 8.3.1989 informovala o možnostiach ďalšieho postupu. V podstate išlo o to, že vyňatie kostola z plánu búracích prác by bolo možné len so súhlasom okresného hygienika a následne KNV v Banskej Bystrici.

To už bola doba, keď aj vtedajší predstavitelia vládnej moci a vševládnej strany si nemohli dovoliť neprihliadať k všeobecne prevládajúcej verejnej mienke. Istotne od nich dostal aj okresný hygienik pokyn, aby sa nestaval tak neústupčivo proti. Tak sa stalo, že nám, teda okresnému výboru Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny v Čadci, rozhodnutím zo dňa 25.4.1989 vyslovil súhlas, aby "príslušný stavebný úrad povolil ponechať stavbu bývalého kostola v Riečnici vo vnútornom pásme hygienickej ochrany II. stupňa Vodárenskej nádrže Nová Bystrica". Zároveň určil budúcemu spravovateľovi objektu tieto podmienky:

1. Spravovateľ stavby určí menovite osobu, ktorá bude hmotne zodpovedná za trvalú údržbu objektu, za ochranu čistoty vôd v nádrži pred možnými negatívnymi vplyvmi z objektu a za ochranu objektu pred zneužitím na iné účely.

2. Vstupy do objektu budú upravené tak, že jeden sa zamuruje a druhý zabezpečí mrežami a zámkou pred vniknutím nepovolaných osôb.

3. Objekt bude stavebne upravený a zakonzervovaný tak účinne, aby nemohol byť ani v budúcnosti znečisťovateľom v tejto lokalite.

4. Spravovateľ objektu pri každej návšteve resp. každom úkone v objekte sa bude riadiť prevádzkovým poriadkom vodárenskej nádrže, schváleným príslušným vodohospodárskym orgánom.

5. Spravovateľ stavby musí kedykoľvek umožniť orgánom hygienického dozoru námatkovú kontrolu dodržiavania uvedených podmienok.

Na základe tohoto stanoviska KNV v Banskej Bystrici svojím výmerom zo 6.5.1989 povolil s konečnou platnosťou ponechanie kostola ako pamiatkového objektu.

Výsledkom celej tejto úradnej procedúry bolo, že podnik Vodohospodárska výstavba v Bratislave odovzdal okresnému výboru SZOPK v Čadci objekt rím.-kat. kostola v Riečnici s podmienkou, že plniť podmienky stanovené okresným hygienikom. Právo hospodárenia s objektom bolo prevedené hospodárskou zmluvou ku dňu 1.8.1989.

Kostol bol definitívne zachránený. Nový spravovateľ však musel splniť podmienky, ktoré určil okresný hygienik. Zodpovednou osobou za dodržiavanie hygienickej ochrany objektu bol v zastúpení OV SZOPK v Čadci poverený František Fedor z Novej Bystrice, ktorý túto úlohu zodpovedne vykonáva podnes. Vďaka pochopeniu a pomoci farských úradov z Krásna nad Kysucou (Msgr. Ľudovít Baláži), z Osčadnice (dekan Jozef Pitek), z Kys. Nového Mesta (dekan Milan Krkoška) a Novej Bystrice (vdp. Mišút) bola v lete r. 1990 vykonaná generálna oprava celého objektu, konkrétne náter strechy a vonkajšia maľovka stavby. Práce vykonávala firma Emila Stranianka z Konskej pri Rajci. Ďalšie práce vykonávali členovia SZOPK z Kysúc. Každý rok poslednú júnovú sobotu vykonávajú potrebné údržbárske práce, najmä čistenie vnútrajška kostola a kosenia lúky okolo kostola. Pri týchto prácach sú najaktívnejší ochrancovia prírody z Nesluše. Vďaka finančnej pomoci z Vodohospodárskej výstavby v Bratislave boli vykonané aj náročnejšie stavebné úpravy, najmä oprava poškodených omietok vnútri i na vonkajšej fasáde, opravy poškodených žľabov a ďalšie práce.

V roku 1996 bol kostol na návrh OV SZOPK vyhlásený za kultúrnu pamiatku. Pred kostolom bola umiestnená informatívna tabuľa s krátkym informatívnym textom o ňom. Vnútri bola inštalovaná výstavka fotografií o Riečnici a Harvelke od fotografov Milana Poništa a Miroslava Golisa. Rok čo rok sme písali žiadosti  o poskytnutie dotácie na ďalšie úpravy. Zo štyroch žiadostí bola kladne vybavená iba jedna. Z poskytnutej dotácie boli vykonané ďalšie opravy a údržba.

Koncom roka 1997 sa začali aktivizovať bývalí obyvatelia Riečnice a Harvelky, bývajúci v Čadci. Tieto snahy viedli nakoniec k ustanoveniu Spolku priateľov Riečnice a Harvelky, ktorý prejavil snahu ujať sa správy a údržby kostola. Z iniciatívy ThDr. Viliama Judáka, rodáka z Harvelky, bola v roku 210. výročia pričlenenia jeho rodnej obce k farnosti v Riečnici vydaná publikácia pod názvom Moja rodná, v ktorej je zaznamenaná i história kostola v Riečnici. Táto spomienková faktografia je vlastne jej doplnením o skutočnostiach, ktoré nie sú širokému okruhu bývalých obyvateľov oboch spomenutých obcí známe. To bolo aj hlavným dôvodom k jej napísaniu.

PhDr. Rudolf Gerát - Slovenský zväz ochrancov prírody a krajiny (SZOPK) v Čadci

Kým strelmajstri nezničia pamiatku

Chcelo by sa zakričať:

"ZADRŽTE, POČKAJTE"

Výstavba vodárenskej nádrže v Novej Bystrici už vyše desiatky rokov upútava záujem nielen obyvateľov postihnutých obcí Riečnica a Harvelka, nielen ľudí v Bystrickej doline, či ostatných Kysučanov, ale aj ľudí odinakiaľ.

Vďaka tomuto sústredenému a organizovanému úsiliu kultúrnych inštitúcií sa zachránilo a pre budúce generácie uchovalo veľa z bohatého fondu ľudovej kultúry tamojšieho obyvateľstva. Pravda, väčšina výskumných správ je uložená v zbierkach Kysuckého múzea.  Bolo by správne, keby sa aspoň výber z nich dostal medzi ľudí. Tak vznikol návrh pripraviť a vydať Pamätnicu obcí Riečnica a Harvelka, ktorá by ich bývalým obyvateľom, ale aj ostatným záujemcom (napríklad návštevníkom Múzea kysuckej dediny) priblížila svojrázne duchovné hodnoty života obyvateľov zaniknutých obcí. Vydanie pamätnice odporučila aj vedecká rada Kysuckého múzea, ktorá minulý týždeň zasadala v Kysuckom Novom Meste. Dúfajme, že sa zámer podarí uskutočniť zároveň s dokončovaním stavby.

Do Riečnice a Harvelky chodili aj iní záujemci

Súkromní zberatelia a v ostatnom čase, keď už boli mnohé usadlosti opustené, aj rabovači, ktorí poodnášali všetko, čo im padlo pod ruku. A čo nestihli oni, to definitívne skántrili odborné likvidačné skupiny, bez milosti páliace a rúcajúce všetko, čo bolo dielom ľudských rúk. Dokonca aj hroby presťahovali na novobystrický cintorín. Nemôžeme sa na nich za to hnevať; taký mali príkaz. Iba tie stromy okolo usadlostí mali lepšie sanovať.

Ostal iba kostol, prázdny, vyplienený

Vlastne už nie kostol, iba holá stavba. No aj tá má už na obvodových múroch označené miesta, kde majú strelmajstri vyvŕtať diery na nálože. Všetko ostatné je len otázka času.

Keď človek prechádza dolinou, v ktorej kedysi pulzoval život, keď si spomenie na stovky stavieb, ktoré boli scénou pre tisíce ľudských osudov, a teraz po nich neostalo úplne nič, prichádzajú mu na um všelijaké myšlienky. Nevdojak si spomenie na Rasputinovo Lúčenie s Maťorou. Na dramatické kolízie nového so starým.

Pomyslí si na oravskú a liptovskú priehradu, kde sa predsa len zachovali pamiatky na pôvodné osídlenie (Slanický ostrov, kostol z Paludze a iné). Pravda, je tu rozdiel. Tamtie priehrady sú energeticko-akumulačné a táto, novobystrická, je vodárenská. No neodbytný oponent vo vlastnej hlave namieta, že vodárenská  je aj nádrž v neďalekých Starých Hámroch, avšak napriek tomu okolo nej ostalo dokonca živé osídlenie. Žeby Ostraváci mali menší záujem o čistotu vody než Žilinčania a Kysučania? Asi nie!

Zdá sa, že tu zohráva svoju úlohu nielen prísne hygienická norma, ale aj ochota či neochota vidieť veci v súvislostiach, vidieť nielen priehradu a vodu, ale aj to, že by nebolo správne vymazať z mapy dve kysucké obce tak dôsledne, tak totálne.

Totálne, "konečné" riešenia znamenali pre ľudstvo vždy len škodu

Staršia i najnovšia história nám o tom podáva veľa dôkazov. Sú charakteristické tým, že aj keď sa po čase príde na ich nedomyslenosť či nezmyselnosť, už sa nedá nič napraviť. Už sa môže iba vyčítať ich aktérom (väčšinou anonymným), akí boli tupí a bezohľadní.

A tak by sa chcelo uvažujúcemu človeku zakričať: Zadržte! Počkajte! Veď tie biele múry bývalého kostola, to je už jediný a posledný znak bývalého osídlenia. Jediný doklad o tom, že tu žili ľudia. A že ich nebolo málo. Veď tá stavba nikomu neprekáža! Je mimo zátopového územia. Môže sa zakonzervovať, zamurovať, aby zbytočne nelákala turistov či vandalov do zakázaného priestoru. Alebo ju môže - v súlade s hygienickými predpismi - využívať organizácia, ktorá bude zabezpečovať prevádzku vodnej nádrže. Časom sa môže nájsť aj iné rozumné využitie. Takéto riešenie odporučila aj spomenutá vedecká rada Kysuckého múzea.

Ostáva otázka, kto je kompetentný o tom rozhodnúť. Podľa informácií vedúceho stavby priehrady Ing. Poláčka, je to okresný hygienik a ONV - odbor územného plánu, ktorý vydal demolačné rozhodnutie. Rozhodnúť treba čo najskôr. Pokiaľ strelmajstri nenaplnia otvory v múroch výbušninou ...

Rudolf Gerát (Kysuce, 6.1.1989)